SÚČASNOSŤ
Cieľom spolku je zachovávanie, podpora a obnova tradícií vinohradníctva a vinárstva v Rači, zdokumentovanie a sprístupnenie jeho histórie i súčasnosti, záchrana a obnova vinohradov a vínnych pivníc. Račianski vinohradníci boli v minulosti organizovaní vo vinohradníckom spolku, ktorý im pomáhal obstarávať všetko potrebné pre ich činnosť, vrátane odborných školení. Napomáhal im aj pri organizácii a predaji vína a zapožičiaval inventár, potrebný na vybavenie viechy. Vinohradníci mali v minulosti viechu zväčša v jednej miestnosti v dome a na jej prevádzke sa obvykle podieľala celá rodina. Spolok stanovoval harmonogram otváracích hodín viech. Jeho úlohou bolo i získavať od správy obce povolenie začať „oberačky“. Neskôr, v roku 1939 bolo založené Nemecké vinohradnícke družstvo pre občanov nemeckej národnosti, ktoré vybudovalo vlastnú prevádzku na spracovanie a výrobu vína a postavilo aj kultúrnu časť s hostincom. Celý objekt niesol názov „Nemecký kultúrny dom“, ktorý sa zachoval až podnes. Od roku 2011 sa Nemecký kultúrny dom stal strediskom kultúry, kde sa koná množstvo kultúrnych podujatí a divadelných predstavení. Vinársku výrobu po znárodnení prevzali Vinárske závody. Toho času sú račianski vinári organizovaní v Račianskom vinohradníckom spolku, pod vedením Dušana Žitného. Vínne pivnice vinárov v Rači sú zapojené do projektu Malokarpatská vínna cesta, v rámci ktorej otvárajú dva krát do roka svoje pivnice návštevníkom a turistom zo širokého okolia. Od roku 2016 sú niektorí z vinárov zapojení aj do nového projektu „Račianske otvorené viechy“. Cieľom tohto projektu je sprístupnenie račianskych pivníc návštevníkom a turistom počas roka počnúc od mája až do októbra.
HISTÓRIA SPOLKU
Už koncom 19. storočia boli račianski vinohradníci významnými predstaviteľmi Spolku bratislavských vinohradníkov a vinárov. Na prelome 20. storočia si však račianski vinohradníci založili svoj vinohradnícky spolok. Ten zabezpečoval ochranu viníc, pomáhal pri odbyte vína, zostavoval poradovník na otvorenie viech, požičiaval inventár do viech, či usporadúval zábavy a rôzne slávnosti. Jeho členmi boli takmer všetci račianski vinohradníci.
Račiansky vinohradnícky spolok zažil svoju prvú krízu počas prvej svetovej vojny, keď jeho činnosť bola utlmená na minimum a smeroval k zániku. Začiatkom dvadsiatich rokov minulého storočia sa však jeho činnosť v plnej miere obnovila. V spolku bolo vyše tridsať vinohradníkov z rodín Kramplových, Beladovičových, Lednárových a Polakovičových.
HISTÓRIA VÍNA
Víno sprevádza človeka od nepamäti. Víno vstúpilo na scénu dejín už v rannom staroveku. Už v Babylone a v starovekom Egypte nájdeme zmienky o víne. Dôkazy o víne sa našli v hrobkách faraónov i v papyrusových zvitkoch. O úplných začiatkoch pestovania vínnej révy a výrobe vína nemáme presné informácie. Prvý potvrdený doklad o výrobe vína možno datovať do 6.tisícročia pred naším letopočtom, keďže práve z tohto obdobia pochádzajú prvé hrozienka a nástroje k výrobe vína z územia dnešného Gruzínska. A tak príbeh vína môžeme dnes skutočne stopovať v súlade s Bibliou, keďže Noe so svojou archou pristál na hore Ararat v kaukazských horách. Kaukaz totiž poskytuje dobré podmienky pre vinič odrody Vitis vinifera, tj. vinič hroznorodý, pričom dodnes možno v riečnych údoliach nájsť divokorastúci vinič tohto typu. V Gruzínsku, ktoré bolo v časoch ZSSR slávne práve výrobou vína a čaju, sa dodnes zachoval aj veľmi tradičný, v dnešných časoch by sme mohli povedať priam skutočne predpotopný spôsob výroby vína, spočívajúci na kvasení muštu v nádobách zakopaných do zeme. Postupne sa vinič rozšíril po celej oblasti Blízkeho východu, keďže jeho schopnosť adaptability k prostrediu je veľmi vysoká. Nie je náhodou, že odrôd viniča je niekoľko tisíc, keďže prirodzenou mutáciou dochádza k jeho prispôsobovaniu sa okoliu. Následne z rôznosti odrôd vyplýva aj rôznorodosť jeho chuťových, buketných a farebných vlastností.
Čo sa týka prvých výjavov pestovania hrozna a výroby vína, tak tie sa dodnes zachovali v starovekom Egypte, pričom rozkvet vinárstva v tejto oblasti možno datovať medzi roky 2700-2400 pred Kristom (Farkaš, 2002). Je zaujímavé, že už v týchto časoch bola dôležitá aj diferenciácia tohto produktu, keďže sa na nádobách s vínom z tohto obdobia zachovali také údaje ako ročník, pôvod, či vedúci vinice. To jasne svedčí o tom, že už v danej dobe nebol pôvod vína a spôsob výroby ľuďom ľahostajný.
Čo sa týka ešte obdobia staroveku, tak o veľké rozšírenie pestovania viniča sa pričinil veľmi silne rozvoj kresťanstva, ktorý svojou potrebou na výrobu omšového vína poskytol impulz pre jeho pestovanie aj v takých oblastiach ako je dnešná Británia.
Fakt, že kresťanstvo prijalo tento nápoj za svoj mu tiež predurčilo, že sa do budúcnosti bude šíriť všade tam, kam sa dostane kresťanská viera. Toto sa potvrdzovalo aj neskôr napr. v 9.storočí v našej Nitre, kde tradíciu pestovania viniča a výroby vína založili práve benediktínski mnísi. Víno v staroveku rovnako slúžilo ako komodita, keďže sa dalo pomerne dobre prevážať a tak sa mnohokrát aj za otrokov platilo vínom. Vznik sudov je napríklad dôsledkom lepšej a rýchlejšej manipulovateľnosti pri prevoze a tak sudy, ktoré sú keltský vynález, možno tiež datovať do obdobia staroveku.
Gréci oslavovali víno vo svojich básňach a povestiach a zaslúžili sa o jeho rozšírenie na celý stredomorský región. Tento nápoj upravovali bylinkami, korením, alebo medom. Víno zohrávalo dôležitú úlohu i u Etruskov, národa žijúceho na Apeninskom polostrove v oblasti medzi Rímom a Toskánskom. Etruskovia holdovali vínu a vyvážali víno do Grécka a krajín Stredomoria. Zakladali rozsiahle vinohrady v južnom a strednom Taliansku. Následníkov našli v Rimanoch. Rímska ríša mala najväčší vplyv na rozvoj vinohradníctva a vinárstva v celej stredomorskej Európe. Rimania boli prví, kto začal pre skladovanie vína používať keramické džbány aj keď ešte prevládali amfory a na pitie hlinené nádoby, neskôr aj kovové. Rímske vína mali veľmi dlhú trvanlivosť. Boli chránené korkovými zátkami, utesnenými voskom a živicou.
Pestovanie vína dosiahlo s starovekom Ríme nebývalý rozmach. Víno bolo kultovým nápojom. Vinice sa zakladali nielen na území dnešného Talianska, ale v Galii a Hispánii. Dnešné Francúzsko a Španielsko. Tam niekde sa to začalo. Postupne sa víno rozšírilo do všetkých častí veľkého rímskeho impéria. Mnoho vína sa dovážalo z kolónií do Ríma. Rimania posunuli poznatky o výrobe vína o veľký kus dopredu. Víno uchovávali v amforach, pili väčšinou mladé vína. Kvalita a množstvo záviselo od konkrétneho ročníka. Po páde rímskej ríše prevzali vývoj pestovanie vína kresťanskí mnísi. Nie je náhodou, že väčšina tradičných vinárskych oblastí v Európe sú tiež oblasťami s najvyššou koncentráciou kláštorov. Ostatné poriadky, napríklad templári, sú priekopníkmi pestovanie moderných odrôd vína. Od stredoveku sa začali používať sklenené fľaše a poháre na víno.
Postupne sa kolískou vína stala práve Galia, dnešné Francúzsko. Vinárska kultúra sa v miestnych podmienkach ďalej úspešne rozvíjala. Oblasti ako Burgundsko, Bordeaux, alebo oblasť Loiry sa stali skutočnými kolískami vína. Víno sa šírilo ďalej po Rýne až do oblasti Trevíru a Mosely, dnešnej hranice s Nemeckom.